(Andrej Sládkovič, básnik pozitívnych ľudských citov)

Andrej Sládkovič bol romantický poet štúrovskej generácie, jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v sily ľudu a vo vývin k dobru, pravde a kráse. Najsladší z našich romantikov, básnik energie lásky a pozitívnych ľudských citov.
Od mladosti bol aktívny účastník národného spolkového života, významný člen Literárno-dramatického odboru Matice slovenskej, podporovateľ a šíriteľ slovenských kníh a časopisov. V jeho poézii vystupuje do popredia človek, ktorý sa vedome zapája do širších spoločenských a národných podujatí. Jeho slovo nadobúdalo vlastenecký náboj, sústrediac sa na tienisté stránky spoločnosti. Citlivo vnímal prekážky, ktoré stáli v ceste skutočnému slobodnému životu. Tento romantický pátos slobody si našiel živnú pôdu u štúrovcov.
Genéza najsladšieho štúrovca

Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil 30. marca 1820 v Krupine. Pochádzal z mnohodetnej rodiny učiteľa a literáta. V rokoch 1832 – 1840 študoval na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do slovenského študentského krúžku. Bol založený podľa vzoru bratislavského lýcea „ku vzdelávaniu sa v reči a literatúre československej“ a Sládkovič patril k jeho najaktívnejším členom.
Z finančných dôvodov pôsobil ako domáci učiteľ. Poskytoval súkromné hodiny v meštianskych rodinách. Takto sa dostal do domu Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie, ktorá sa stala inšpirátorkou básne Marína.
V rokoch 1840 – 1842 študoval teológiu v Bratislave. Tu prednášal svoje prvé básne, ktoré už vzbudili veľmi priaznivý ohlas. V básňach publikovaných v prvom ročníku almanachu Nitra z roku 1842 K Nitře, Potěcha, Ctibor, ktorými sa začlenil do formotvorného procesu slovenskej literatúry smerujúceho k romantizmu, sa usiloval vysloviť svoje vlastné i generačné pocity a z viacerých stránok nadviazať na domáce tradície.
Roku 1843 odchádza študovať na univerzitu do Halle, kde sa zoznámil s nemeckou kultúrou a Hegelovou filozofiou. Práve odpoveď na otázky, čo je národ a v čom je zmysel ľudskej existencie, nachádzal v Hegelovej filozofii. Spod jeho zorného uhla vnímal svet ako ustavičný zápas pozitívneho princípu s princípom negatívnym, ako pôsobenie absolútneho ducha, ktorý usmerňuje vývin k mravnosti a dokonalosti.
Pod vplyvom tejto filozofie sa skutočnosť snažil vykresliť v rozsiahlej filozoficko-reflexívnej básni Sôvety v rodine Dušanovej z roku 1844. Stavia do centra protagonistu Dušana, akýsi mužský variant duše. Slovo sôvety znamená veršované rozhovory, ale rodina Dušanova nie je označením jednej konkrétnej rodiny, ale v prenesenom význame znamená celé ľudstvo. Na rozhovoroch s ľudstvom sa zúčastňujú alegorické postavy, tlmočiace Heglove tézy, podľa ktorých rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkou oslávenia ľudského ducha. Básnik využíva paródiu i satiru. Pranieruje lakomstvo, pokrytectvo a hlúposť. Ukážka z filozofickej básne prezentuje rozhovor medzi Fantáziou a Poéziou, uvažuje o ich úlohách a mieste v súvislosti s krásami hodnotami života a sveta: „Fantázia: / Ach znáš, prekrásna priateľkyňa moja, / že často šíre lúky skutočnosti / tak jednotvárna, chladná zima kryje, / že krásnych kvetov nenájdeš do vienka, / či si ich teda sama tvoriť nesmieš? // Poézia: / Príroda je vždy krásna, švárna, mladá, / krásu oblieka jednu, druhú skladá, / matka Dušica mi to narušila, / aby Pravdušu verne som ľúbila.“
Návrat na Slovensko a zrod najdlhšej ľúbostnej básne

Roku 1844 sa Andrej Sládkovič vrátil z Nemecka do svojej vlasti a stal sa vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch.
Práve v zime toho roku tu vzniklo ústredné dielo slovenského romantizmu, keď bol autor v domácom väzení za účasť na študentskom povstaní.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny podnietila rozmach slovenskej romantickej literatúry, najmä poézie. Záujem o ľud a jeho jazyk, záujem o národ a súčasne o ľudské indivíduum a jeho vnútorný život – to boli hlavné atribúty vtedajšej slovenskej literárnej tvorby.
V tom období boli v tvorbe Andreja Sládkoviča silným inšpiračným zdrojom vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. Všetky tie skúsenosti sformoval v básnickej skladbe Marína. Vyrovnával sa v nej s ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorá sa vydala za bohatého medovnikára.
Skladba má dve veľké časti. Prvá, lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V druhej časti, reflexívno-symbolickej, láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter. V prvých strofách vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnením je Marína. Abstraktný ideál postupne nadobúda konkrétne črty, reálny obraz Maríny s „havraními vlasmi“, „hviezdnymi očami“. Trvácnosť citov zdôrazňuje zvolaním: „Nemožno mi ťa neľúbiť!“ Obracia pohľad na Sitno a Hron, kam zalieta jeho ľúbosť a túžby. Domov a kraj predstavujú reálnu podstatu jeho bytia: „Slovensko mladé, rodisko moje, / aj mohyla mojich kostí!“ Postupne sa prelína básnikova láska k dievčine s láskou k otčine: „Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, / Marínu drahú v peknej otčine, / a obe v jednom objímať!“
Popri reálnych črtách Maríny sa odkrývajú aj momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Maríne prichádza symbolický pokušiteľ v podobe motýľ, neskôr v podobe „mátohy“, „hadiska“, „tajného zlosyna“ a „satana“. Marína na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu: „… poslušnú dušu úbohej dcéry / s chlapom cudzím, ba odporným zverí / studený prsteň materi.“
V ďalšej časti sa Marína postupne mení na vidinu. Autor spoznáva, že život je nekonečná premena a láska ako životný princíp panuje v celom vesmíre. Ľúbostný cit zamieňa s mladosťou. Tú nechápe ako mladosť tela, ale ako stav duše, túžbu človeka po kráse: „… ale kto láske a kráse žije, / ten večne zostane mladý“. Mladosť pomôže človeku uskutočňovať túžby a ideály, meniť skutočnosť. Sila mladosti spočíva v tom, že sa nezmieri so stavom sveta: „Mladosť, ty preroď života brehy / a zápalom stop mŕtvosti snehy, / čo chladných srdcí moc kryjú! / Ty duchom svojím vzkries aj tie telá, / na ktorých schladlé starobou čelá / smutné Hóry vrásky ryjú!“
Hrdina odoláva zvodom pohronskej víly (Maríny), ktorá ho vábi do vĺn Hrona a večnosti. Uvedomuje si, že jeho vlasť je na zemi: „Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi – / mňa ešte zemské viažu potreby – / a vlasť moja je na zemi!“ Takto sa láska k národu môže stať pokračovaním lásky k žene. Záver skladby nevyznieva tragicky, ale ako spomienka na krásnu lásku. Láska sa nekončí, pretože je diamantom, ktorý „v hrudi nezhnije“, a poslaním človeka je vyplniť život krásou.
V chronológii dramatických udalostí sa okolo Maríny vytvorilo niekoľko mýtov. Prvý mýtus: Marína je dielom romantickej extázy, v ktorej básnik pod gilotínou odmietnutia vyronil túto nesmrteľnú báseň. Druhý mýtus: Ide o vrcholný a typický prejav romantickej poetiky. Tretí mýtus: Štúrovská mládež ju radikálne odmietla pre jej obsah, ktorý považoval ľúbostnú tému za málo vlasteneckú. Odmietnutie Maríny slovenskou mládežou komentoval Ján Kalinčiak: „Marína bola (…) v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ pravdive zaujatý, s takými vecami sa zapodievať nemá. (…) Keď bola teda Marína tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja, pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným a ľútostivým okom, pokladajúc ma za zablúdilého.“ Nevieme, o akú mládež išlo, možno to boli mladí štúrovci štúrovskejší ako sám Štúr, ktorý ju nielenže neodsúdil, ale aj propagoval: „Víborná táto báseň zasluhuje, abi sme pozornosť slovenskjeho obecenstva na ňu obrátili.“
Marína je koncipovaná v 291 desaťveršových strofách, čo umožnilo autorovi ucelenejšie sa vyjadrovať. Básnický jazyk je spojením hovorových a knižných prvkov. Sládkovič vytvára intelektuálne poetizmy (krásnomladá, veľkocitá), využíva antonymá (my spájame, čo svet dvojí), paradoxy (mladosti vädnú – mladosť je večná), oxymorony (oheň chladný), personifikácie (temnoty smútia, vetry zamĺknu) a vzrušenú zjemnenú intonáciu viet, dobre známy litotes (nemožno mi ťa neľúbiť).
Na Slovensku sa nenašiel vydavateľ, ktorý by skladbu vydal. Knižne vyšla v roku 1846 v Pešti, teda iba tri roky po uzákonení spisovnej slovenčiny, a stala sa rukolapným dôkazom, že „nová slovenčina“ sa osvedčila aj ako jazyk umenia, schopný zobraziť celé spektrum citov, myšlienok a javov v ich najjemnejších odtieňoch.
Marína je najdlhšia ľúbostná báseň na svete a stala sa ústredným lyrickým dielom slovenskej literatúry. Marína bola zároveň prvá a jediná kniha poézie zo štyridsiatych rokov 19. storočia, ktorá vyšla v spisovnej slovenčine.
Podľa Milan Pišúta Marína je jedinečne povznášajúci spev o láske, kráse a mladosti. Je súčasne výrazom myslenia a cítenia slovenskej predrevolučnej mladi. Je nevyčerpateľným inšpirujúcim prameňom, v našej literatúre je zdrojom ľúbostného lyrizmu a básnickej reči. Každá básnická generácia sa na ňom školila a stála pred ním v údive ako pred mohutným vulkanickým útvarom prírody.
Dom, z ktorého okna Marína každé ráno z okna vyzerala drahého Andreja, dodnes stojí v susedstve Kostola svätej Kataríny v Banskej Štiavnici. Dnes slúži ako zážitková expozícia Epicentrum lásky, ktorá je venovaná najdlhšej ľúbostnej básni na svete.

Pôsobenie evanjelického farára a vznik vlasteneckej básne

Dvadsiateho tretieho mája 1847 začal vykonávať povolanie farára v Hrochoti. Deviateho júna bol v Banskej Štiavnici vysvätený za kňaza. V tom istom roku sa zoznámil s Antóniou Júliou Sekovičovou, dcérou úradníka z Hronseku, a 15. septembra 1847 sa s ňou zosobášil.
V tom predrevolučnom čase vznikla jeho vlastenecká báseň Nehaňte ľud môj. Je obhajobou slovenského národa ako básnická výzva, prvý raz bola publikovaná v prvom ročníku prílohy Slovenských národných novín Orol tatránski roku 1845. Je to jedna z najpôsobivejších obrán slovenského národa, v ktorej lyrický subjekt vyvracia falošné obvinenia na adresu slovenského národa, ktoré majú za cieľ spochybniť jeho právo na samostatnú existenciu.
Podľa Stanislava Šmatláka forma básnického apelu v prepojení s nacionálnou témou signalizujú aktívny a angažovaný postoj básnika v aktuálnom spoločensko-politickom pohybe. Jeho zaujatie za vec národa má charakter apelu, ktorý je adresovaný tak vonkajším nepriateľom, ako aj vnútorným rozvracačom, všetkým, ktorí spochybňujú miesto a význam slovenského národa ako samostatnej entity. Východisková národno-obranná tendencia sa spája s oduševneným posilňovaním národnej hrdosti. To je potvrdenie faktu, že Sládkovič vedome „bral na seba úlohu slúžiť ako básnik kultúrnym úsiliam a politickým potrebám národného hnutia“. Andrej Sládkovič mladosť ľudu nepopiera. On ju priznáva ako samozrejmosť, on sa k nej hlási. A nevidí v tej mladosti nevýhodu, ale výhodu: „Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý, / klebetárski posmievači! / V mladom sa veku ide do vlády, / starému sila nestačí; / keď predkov nemal – a či ich nemal, / ktorí prežili čas zlatý? — / co bys‘ sa mu ty zato posmieval? / Na potomkov on bohatý“.
Báseň tvorí osem strof využívajúcich slabičný veršový systém. V jednotlivých osemveršových strofách sa pravidelne striedajú desaťslabičné a osemslabičné verše s rýmovou schémou abab, čo predstavuje striedavý rým.
S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. Roku 1849 bol zaistený a vyšetrovaný.
Oslava slovenského kraja a dobra

Roku 1853 sa v básni Detvan venuje predovšetkým národným otázkam. Na príbehu zasadenom do 15. storočia vyslovuje básnik svoje názory na slovenský ľud a vieru v budúcnosť slovenského národa. Ospieval nádheru slovenskej prírody a krásu čistého ľudového charakteru.
Na podklade dejovej osnovy rieši problémy človeka vo vzťahu k prírode a k ľudu. Tieto problémy vyjadruje najmä v reflexívnych partiách, ktoré sú aj charakterizačným prostriedkom a dôležitým komunikačným činiteľom. Podčiarkuje zmysel akcií vyskytujúcich sa v deji, pričom sa v nich tvorí i pozadie pre akcie nasledujúce. Tým sa Sládkovič usiluje zobraziť nie natoľko epického hrdinu v pravom zmysle slova, ale typ slovenského človeka tak, aby na základe jeho činov a charakterových vlastností náležite vynikli progresívne myšlienkové prúdy doby.
Lyricko-epická báseň je koncipovaná v piatich spevoch: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Dej je lokalizovaný, ľudový hrdina sa ustavične dostáva do nového prostredia, do styku s inými postavami, do rozličných situácií, v ktorých sa vyhraňuje jeho charakter.
Prvý spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť ľudu s prírodou. Výrazné sú reflexie o slovenskom ľude: „Lebo to má ľud ten špatnokrásny, / že radosti v žiaľoch spieva; / zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný, / zdá sa, že v žiaľoch omdlieva“.
Autor čitateľa zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho vzhľadom, charakterom a záľubami. Tu sa prejaví aj Martinov zmysel pre spravodlivosť – zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca.
V druhom speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu: „Nie je to zora budúcej slávy, / keď z nešťastia si blaženosť spraví / umná živosť nášho ľudu?“
S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi (Matejovi Korvínovi). Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
Tretí spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš so svojou družinou. Martin sa mu ospravedlní za zabitie sokola. Na kráľa zapôsobí jeho prirodzené a smelé správanie. Kráľa Matiáša básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Za víťazstvo nad zbojníkmi daroval Martinovi koňa a kantár a prijíma ho do svojho slávneho Čierneho pluku.
Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú autor zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, no odmieta ho z lásky k Martinovi. Kráľ, očarený Eleninou krásou, jej daruje prsteň.
Piaty spev zobrazuje veselé i tragické verbovanie na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolí a je rád, že bude mať v pluku statného mládenca. Báseň sa končí slovami: „Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana. / V ňom duša tvoja je zmaľovaná…“
Kompozícia básne sa zakladá na časovom slede motívov. Idea básne, ktorú básnik naznačil už v úvode, sa rozvíja spolu s dejom.
Ján Kalinčiak vo svojom diele Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča o Detvanovi napísal: „Dielo Detvan bolo ,dieťaťom slovenčiny’. Výraz osobného, vnútorného ľúbostného citu z Maríny sa v Detvanovi preniesol do obrazu ľudového života, do ľúbosti Martina a Eleny, detí slovenskej prírody. (…) A k tomu vám on len hodí slovo napravo, naľavo ti to tam len nažmýka, a už máte osobu, obraz, scénu, myšlienku a hneď nakreslenú, a to tak plasticky, že sa vám priam v očiach zaiskrí.“
V kontexte Sládkovičovej poézie predstavujú Marína a Detvan dva póly. Kým v Maríne zobrazuje okolitý svet výlučne cez svoj objekt („svet vo mne“), v Detvanovi sa cítil súčasťou väčšieho kolektívu, s ktorým básnikov subjekt splýva („ja vo svete“). Hovorí v mene národa bojujúceho za práva, vyjadruje sa v pluráli („ľud náš“, „Martinko náš“ , „rod náš.“). I tu uplatnil desaťveršovú strofu s množstvom básnických figúr.
Medzi Marínou a Detvanom existujú aj viaceré spojivá: Básnik sa v obidvoch básňach usiloval o súlad krásy s dobrom, aby sa v protiklade k nežičlivým pomerom zaskveli vo vznešenom svetle pozitívne črty v živote osobnosti i národného kolektívu.
Marína a Detvan sú vyvrcholením Sládkovičovho básnického diela a súčasne uzatvárajú významnú epochu vo vývine jeho poézie.

Príležitostný poet v Radvani nad Hronom
Štúrovský básnik Andrej Sládkovič prišiel do Radvane nad Hronom v máji 1856 a nastúpil na miesto evanjelického farára. Poznali ho ako priateľmi váženého a ľudom milovaného tvorcu Maríny a Detvana. Jeho básnické pero nezmĺklo ani v Radvani, jeho prajná duša sa naďalej rozdávala na všetky strany.
Osobne sa zúčastnil na ustanovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej 4. augusta 1863 a stal sa jej zakladajúcim členom. Roku 1867 preberá po Karolovi Kuzmánym funkciu predsedu Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh.
V šesťdesiatych rokoch sa Sládkovič prezentoval najmä ako príležitostný básnik, no zároveň písal aj básne, v ktorých životné problémy vnímal z hľadiska nadčasových hodnôt. Jeho poézia v tomto období bola reflexívno-meditatívna. V popredí jeho úsilia bol morálny prerod človeka, citové zanietenie v chápaní zmyslu ľudskej existencie v nepriaznivých spoločenských a národných pomeroch.
Roku 1861 vyšiel súbor jeho poézie pod názvom Spisy básnické, ktorý mu vyniesol povesť „prvého básnika“ Slovenska. Stal sa autoritou a z tejto pozície zaujal postoj k dobovým udalostiam. Pri príležitosti memorandového zhromaždenia roku 1861 napísal poému Svätomartiniáda. Založenie Matice slovenskej (1863) privítal básňou Pamiatka pre deň 4. augusta a na tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov (1864) zložil báseň Lipa cyrilometodejská.
Reagoval na aktuálne otázky v národnom živote v zložitých pomeroch po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Jeho vlastenecká báseň Čo vy za nič nemáte nás? uverejnená v Živene roku 1872 je výzvou utláčateľom Slovákov a Slovanov. Básnik dôveruje zdravým silám, v jeho prejave je súcit i vzdor, výzva k činom i vedomie mravnej zodpovednosti pri uskutočňovaní národných podujatí, smerujúcich k rozvoju osobnosti i národného kolektívu.
Jeden z najbližších priateľov Ľudovít Grossmann v Sládkovičovom životopise pripomenul: „Jeho duch túžil po vyššom, ideálnejšom živote, on považoval vzdelanosť a osvetu svojho ľudu za tú najistejšiu a najvýdatnejšiu zbraň, ktorou možno víťazstvo práva a pravdy slovenskej vydobyť.“
Krasyslav v úlohe herca a divadelníka
Sládkovič mal divadelné cítenie a herecký talent. Roku 1841 sa so Samuelom Jurkovičom pričinili o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. Ochotníci na jeho scéne v krčme odohrali 5. augusta 1841 prvé divadelné predstavenie, hru Starý kočiš Petra III., čím začalo svoju činnosť. Realizátorom myšlienky národného divadla bol Andrej Sládkovič spolu so štúrovcami Jozefom Hurbanom, Jánom Franciscim a Augustom Krčmérym.
Hoci v tejto inscenácii neúčinkoval, o rok neskôr vystúpil na javisku aj on. V hre Alberta von Kotzebue Gróf Beňovský hral Mórica Beňovského.
Píše o tom Samuel Jurkovič: „Prvé predstavenie Národného divadla bolo na Myjave 29. marca 1842, hrali ,pamětné pro Nitrany divadlo Hrabě Beňovský’ a tu sa ukázal Ondrej Braxatoris, vystupujúci pod svojím štúrovským menom Krasyslav, ako najlepší herec spoločnosti.“
Sobotištské divadlo položilo základ rozvoja ochotníckeho divadla do nasledujúceho obdobia nielen na Slovensku, ale aj na Dolnej zemi a v slovenských spolkoch vo Viedni, Prahe a Budapešti, čo spätne vplývalo aj na rozvoj dramatickej literárnej tvorby.

Talentovaný prekladateľ a redaktor
Ťažiskom Sládkovičovho literárneho účinkovania je poézia, ale na slovenskom literárnom a kultúrnom poli participoval aj prekladmi, publicistickými článkami, recenziami a posudkami.
Počas štúdií preložil pre potreby ochotníckeho divadla Voltairove hry Zaira, Sokrates, Smrť Cézara a časť zRacinovej Phaedry.
Neskôr prekladal Goetheho a Chomiakovove básne. Jeho preklady zaujímajú dôležité miesto v kontexte slovenskej prekladovej literatúry.
V publicistických príspevkoch Národnie školy, Verejná mienka o nás, uverejnených v Slovenských národných novinách (1846 a 1847), sa vyjadroval k aktuálnym otázkam národnej reprezentácie.
V recenziách Bottovej básne Báj Maginhradu a Chrástkovho Venca sa usiloval vystihnúť špecifickosť umeleckého diela a jeho prínos v konkrétnych spoločensko-kultúrnych pomeroch.
Sládkovičove posudky mali vysokú teoretickú úroveň, v hodnotení súvekej literárnej a dramatickej produkcie boli preňho rozhodujúce estetické kritériá.
Radvanské zvony zvonia
Roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, a z tohto ochorenia sa už nevyliečil. „Moja choroba neupúšťa. Obmedzuje ma vždy na užší kráž. Do Bystrice už nevládzem. Tieto chvíle nedovoľujú ani z chyže… Ráno vstávam čulý, odpoludnia klesnem a o siedmej večer som šachmat. Bez dychu, bez sily, bez slova,“ posťažoval sa štúrovský básnik priateľovi Samuelovi Zátureckému v liste zo 4. decembra 1871. Mal iba päťdesiatjeden rokov, no zákerná choroba ho ničila čoraz väčšmi. Vedel to aj básnik. V tom istom liste uzaviera: „…ja nádej časného života nemám a tuším, že – čas rozdelenia môjho nastáva.“
Ťažko-preťažko, boľavo a smútočne sa 20. apríla 1872 rozozvučali zvony z veže radvanského kostola, aby ponad údolie Hrona oznámili Slovensku: zomrel najväčší pevec lásky a vyznávač krásy. S Andrejom Sládkovičom sa prišli rozlúčiť celé zástupy. Najviac prišlo mladých ľudí. Na pohrebe bol aj jeho osobný priateľ básnik Ján Botto. Prítomní z neho nespúšťali z neho oči, keď sa aj v ich mene lúčil s básnickým druhom: „Oj, nežiali, Ondrejko žes, zostal sám, jediný – / veď budú k tebe chodiť družice Maríny; / ej, budú k Tebe chodiť zvečera i zrána / druhovia verní Tvojho švárneho Detvana.“
Andrej Sládkovič je jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie. Jeho novosť spočívala v pravdivom zobrazení osobného a spoločenského života človeka. Svojimi veršami posilňoval vlastenecké povedomie, nachádzal zmysel v činorodej práci, ktorá rozvíja osobnosť i národ.
František Votruba v Dejinách literatúry slovenskej uvádza: „… a objavila sa v Pešti r. 1846 i prvá slovenská pieseň veľkého slohu, ktorá pomkla poéziu našu na úroveň moderných literatúr: Marína, spevy Andreja Sládkoviča. Keby celý boj o slovenčinu bol na povrch vyniesol iba túto jedinú neveľkú knižku, požehnaná by bola jeho pamiatka, ale on stvoril viac: veľkého básnika. Sládkovič je dieťa slovenčiny.“
