„Láska je prvopočiatok všetkého,
čo tu na zemi dostáva tvár.
Pokladám ju za hýbadlo sveta.“
(Margita Figuli)
Diela významnej predstaviteľky modernej slovenskej prózy, autorky literatúry pre deti a mládež Margity Figuly (1909 – 1995) sa vyznačujú bohatými lyrizačnými postupmi a metaforickým štýlom. Prózu naturizmu obohatila využitím mýtických, legendových a rozprávkových prvkov, ako aj osobitným poetickým nádychom a vrúcnou citovosťou.
Rozsiahle a členité dielo spisovateľky Margity Figuli vznikalo v časovom intervale štyroch až piatich tvorivých desaťročí. Vyvíjalo a menilo sa v troch až štyroch štátnych útvaroch s rozličnými podobami spoločenského, kultúrneho i literárneho života.
Tvorila v podmienkach aspoň piatich politických režimov s rôznymi ideologickými praktikami a kultúrnymi politikami. Formovala a spoluvytvárala ideové rámce literárnych smerov, do ktorých sa snažila zaradiť. Vytvárala a pretvárala ich v slobodných a demokratických podmienkach, ale aj v podmienkach cenzurujúcej a inak vymedzujúcej, obmedzujúcej, regulujúcej a utláčajúcej spoločnosti dvoch totalít.
Podľa Jána Števčeka je pojem lyrizovanej prózy natoľko spojený s menom Margity Figuli, že by sa mohlo zdať zbytočné zaoberať sa touto témou podrobnejšie. Podľa všetkého samotný termín „lyrizovaná próza“, vágny a trochu nepresný, vznikol ako pomenovanie autorkinho svojského prozaického prínosu – a úspechu.
Životná cesta: osud alebo náhoda?
Margita Figuli sa narodila 2. októbra 1909 vo Vyšnom Kubíne ako tretia dcéra Júlie, rodenej Bockovej, a Jozefa Figuli. Matka pochádzala zo schudobneného zemianskeho rodu, otec bol z rodu niekdajších talianskych kamenárov. Jej rodným domom („Višňanovie“) bol ten istý, v ktorom sa narodil Pavol Országh Hviezdoslav. Margita Figuli bola priamym potomkom Jana Amosa Komenského. Pochádzala z rodu Petra Figulusa Jablonského, ktorého veľký učenec prijal za svojho ako sirotu. Roky prvej svetovej vojny prežila bez otca. Ten sa však z vojnových bojísk vrátil živý a zdravý.
Ľudovú školu navštevovala vo Vyšnom Kubíne. Po jej skončení nastúpila do nižšej triedy gymnázia v Dolnom Kubíne a tam začala chodiť aj do meštianskej školy.
V roku 1924 sa zapísala na Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici. V tamojšom Samovzdelávacom krúžku vystupovala s vlastnými literárnymi pokusmi. V roku 1928 úspešne ukončila štúdium maturitou.
Prax a literárne počiatky
V roku 1928 nastúpila do zamestnania v Tatra banke v Bratislave ako anglická korešpondentka. V roku 1930 jej Emil Boleslav Lukáč uverejnil v nedeľnej prílohe Slovenského večerníka – v Slovenskej nedeli – niekoľko básničiek pod pseudonymom Oľga Morena a neskôr aj pod občianskym menom Margita Figuliová. Prvú prózu s názvom Pieseň otrokov publikovala pod skráteným pseudonymom Morena v Kalendári Tatra banky v tom istom roku. Poviedku Vo vlnách Oravy uverejnila v roku 1931 rovnako v Kalendári Tatra banky pod menom Margita Figuliová.
Majsterka naturizmu
Od roku 1933 začala používať literárne meno Margita Figuli. V rokoch 1934 – 1936 sa definitívne uplatnila ako vychádzajúca hviezda slovenskej prózy v časopisoch Slovenské pohľady a Živena, kde v týchto rokoch publikovala asi dve desiatky čŕt, noviel a poviedok. V roku 1936 grafik Koloman Sokol vybral jej text Uzlík tepla za literárny podklad svojich ilustrácií pre osobitnú bibliofilskú prílohu Spolku českých grafikov Hollar. Toto špecifické vydanie sa dá považovať za prvú samostatnú knižnú publikáciu autorky. V poviedke sa snaží dramatizovať sociálne rozpory doby a urputný zápas chudobnej ženy proti mužskej chlipnosti:
„,To kvôli dieťaťu. Pre seba veru nie… nie, nešla by som kradnúť. Ale choré je… Môžbyť umrie, môžbyť umrelo…’ Zbadala, že ju vôbec nepočúva. Len hľadí na ňu a zrak sa mu vozí po jej tele. Tvár sa mu stáva prívetivejšou.“
V roku 1937 vo vydavateľstve Leopolda Mazáča v Prahe jej vyšiel komplexný prozaický debut, zbierka desiatich poviedok Pokušenie. Ako editor na tomto zväzku spolupracoval Ján Smrek.
Expresívne názvy noviel napr. Extáza, Víchor, Príval, Strmina, prezrádzajú, že Margita Figuli sa sústredila na vypäté psychické a existenciálne situácie a narušenú harmóniu v živote postáv. Dobová kritika prijala zbierku Pokušenie veľmi pozitívne. V svojich textoch autorka tematizuje skryté vášne, citové trápenie i sociálne problémy predovšetkým ženských hrdiniek. Dej noviel je lineárny, neobsahuje výraznejšie vonkajšie zvraty a vedľajšie línie. Postavy vo väčšine textov riešia reálne či zdanlivé dilemy, ktoré sú zamerané intelektuálne, sociálne alebo mravne. Postavy v svojich snaženiach, túžbach a snoch narážajú na limity, ktoré vyplývajú z akéhosi „zákona“, „tradície“, „rozumu“.
Pre tieto texty je typické výrazné používanie lyrizačných techník v reči rozprávača, prehovoroch postáv a autorskom opise prostredia. Jazyk próz je rytmicky organizovaný, s bohatým využitím metafor. Vypätá citovosť a senzuálnosť, ktorá je charakteristická pre tieto texty, je vhodným materiálom na skúmanie emócií v literatúre. Dôrazná zmyslovosť a uplatňovanie lyrických postupov a prvkov situuje zbierku Pokušenie do línie podobných próz medzivojnového obdobia, ktorá sa radí k próze naturizmu.
Podľa Jozefa Felixa „Figulčine novely, ktoré svojho času vyšli v zväzku Pokušenie, sú, povedali by sme až príkre kontrasty s predošlou slovenskou prózou, upriamenou na detaily a na statické zachytávanie životných skutočností. Figuličke ide o dynamické stvárnenie, o širokú, miestami až fantastickú skratku azda ani nie reality, ako skôr túžob, ktoré sa vznášajú nad realitou. V tomto smere literárna tvorba Margity Figuli prekonáva doterajší slovenský realizmus a toto prekonávanie a hľadanie nových ciest je jedným zo znakov mladej slovenskej prózy.“
Ťažiskom väčšiny noviel je téma lásky zobrazovaná z aspektu sociálneho, spoločenského či zemepisného, narážajúca na hranice svojich možností: láska, ktorá môže byť intelektuálne reflektovaná (Extáza), môže mať podobu iracionálneho afektu (Strmina), primárneho materinského pudu (Uzlík tepla) alebo sociálneho cítenia (Rubári):
„Väčšina si ich pomyslela, že podľa spravodlivosti prvý bude Hubáň, lebo ten má i zem.
No žreb padol inak. Na Jura Mišúta. Znezrady sa ho zmocnila srdnatosť. Veď či jeho ruky, čo kypia silou, srdce, čo zdolá cit, rozum, čo si vie rady v každej chvíli, má si stať medzi tých ostatných na rohu ulice a čakať? Čakať na otrusky milosrdenstva? Súcitom lúdiť almužnu? Či je už nie takých dosť? Alebo ísť zabíjať? Vtedy, keď sa mu chce statočne žiť? Rubári! Opustil vás váš Boh? Hora vás tresce smrťou, že ste ju kántrili už storočia? A či je to len nevyhnutnosť času? Rubárski synovia sú odstrčení od materinských pŕs, aby ich vyhubil hlad?“
Vo sfére umeleckej štylizácie, kde všetko „umelé“ má prevahu nad „prirodzeným“, je reč postáv metaforicky štylizovaná a rytmicky organizovaná tak, aby získala lyrický pátos. Opisy vytvárajú impresionistický obraz, kompozícia textu je zavŕšená formálne, ale nie významovo. „Prirodzený cit“ postáv sa pod vplyvom takýchto prostriedkov štylizácie oslabuje, javí sa konflikt s „rozumom“, „tradíciou“ či „zákonom“, je oslabený a končí sa ako rezignácia alebo zmierenie, prípadne sa riešenie odkladá mimo textu novely. Dobová kritika vysoko ocenila a ako prínos zaznamenala najmä autorkino poetické videnie impresionistického typu, senzualizmus a „ženský erotizmus“ ako základný významový aspekt jej noviel. Michal Chorváth hodnotí zbierku noviel: „Každá z týchto noviel je novou vlnou životnej sily a novým pokusom o prenikanie do novej oblasti, aby potom zas nastával návrat k vlastnej duši a tu hľadalo sa vyrovnanie a istota. Azda preto je jej veta taká stručná, bez variácií a periód. Každý nový citový výbuch, objavujúci lyrizmus zabudnutých slov, je zovretý do verša, a celá novela je len kadenciou takýchto veršov, skladajúcich sa do slôh miesto odstavcov.
Životné postoje počas druhej svetovej vojny
Keď sa slovenský štát zúčastnil na hitlerovskej okupácii Poľska, Margita Figuli opustila iluzorné stanoviská „odovzdanosti vyššej vôli“ a v pacifistickej novele Olovený vták vyslovila otvorený protest nielen proti vojne, ale aj proti tomuto konkrétnemu zločinnému kroku slovenského klérofašistického režimu. Novela bola publikovaná v roku 1940 v januárovom čísle Slovenských pohľadov a bola aj dôvodom na prepustenie autorky z Tatra banky. Od tohto času až do konca druhej svetovej vojny sa jej publikačná aktivita obmedzila. Preto počas vojnových rokov 1941 – 1945 žila vo Vyšnom Kubíne u Emílie Meškovej.
Tri gaštanové kone
Najznámejším dielom Margity Figuli je románové rozprávanie Tri gaštanové kone, ktoré vyšlo v roku 1940. Ideový rámec tohto diela je v mnohom ohľade charakteristický pre dobu svojho vzniku, keď v liberálno-demokratických kruhoch na Slovensku ešte žila ilúzia, že násiliu možno vzdorovať. Sujet diela je epicky realizovaný ako séria skúšok, ktorých výsledok má ukázať, že práve zachovávanie princípov býva v živote odmenený. Žánrovým ekvivalentom takéhoto ideového rámca je legenda.
Dielo sa skladá z 32 kapitol, ktoré nemajú názov a nie sú označené slovom ani číslom. Väčšina z nich sa začína opisom prírody, prostredia alebo situácie. Fabula diela je postavená na klasickom trojuholníku s jednou ženou a dvoma mužmi.
Jednou z mužských postáv a zároveň aj rozprávačom príbehu je Peter – cnostný, nevýbojný vo všetkých smeroch, kladný typ kupca s drevom. Má vlastnosti typickej naturistickej kladnej postavy. Jeho láska k Magdaléne je čistá, úprimná a bezhraničná. Jeho sokom v láske k Magdaléne je Ján Zápotočný, bohatý sedliak a príležitostný oravský pašerák koní. Je prvý gazda v Leštinách, krutý, surový, násilník, ale bohatý. A to v očiach mnohých ľudí výrazne prevyšovalo jeho negatívne vlastnosti. Zahmlený zrak vidinou peňazí mala najmä Magdalénina matka. Nie je krutý len k ľuďom, ale aj k zvieratám.
Magdaléna Maliariková je ideálom milujúcej ženy – čistá, nevinná, nežná, citlivá, jemná. Túži po skutočnej láske, má rada Petra. Prisľúbila sa mu, ale s podmienkou, že sa spoločensky a sociálne vyrovná svojmu protivníkovi:
„,Nemal som v mysli nikdy druhej okrem teba, Magdaléna, a na to pamätaj. Nemám v mysli ani teraz inej, iba teba. Nechcem a nebudem mať do smrti už nijakú.’
Ďalšie povedala tak prosto a otvorene, že mi pukala hlava od jej ušľachtilej smelosti, lebo takto som ešte nikdy nepočul hovoriť ženu.
S očami upretými do mojej tváre, vravela: ,Pôjdeš do svojho rodného kraja a nebudeš sa už viac túlať po svete. Je škoda pre tuláka srdca, aké máš ty. Pôjdeš do Turca a chytíš sa gazdovstva. Keď sa staneš človekom, pre ktorého by všetky moje vlastnosti mali zmysel, a keď si zaopatríš kútik, v ktorom by som sa mohla bezpečne skryť s týmito svojimi vlastnosťami, potom sa vráť. Budem ťa čakať a potom ti uverím.‘“
Žiadala, aby splnenie tejto podmienky jej prišiel oznámiť s tromi gaštanovými koňmi ako znakom svojho nového postavenia:
„,Keď sa vrátim, ako ti mám dať vedieť? – lebo na to sme zabudli.‘ Rozmýšľala a prvý raz sa šťastnejšie usmiala. Úsmev spočinul na mojom koni. Stade sa vrátila znova do mojej tváre a nezmeniteľne povedala: ,Vrátiš sa s troma gaštanovými koňmi a na mieste, kde si ich uviažeš, tam sa stretneme. To bude znamenie.‘“
Kým Peter sa snaží o splnenie dohody, Zápotočný zvedie Magdalénu a zoberie si ju za ženu. Ich súžitie je obojstranne nešťastné: Magdaléna trpí za nedodržanie sľubu, Zápotočný zasa poznaním, že lásku nie je možné získať úskokom ani násilím. Rozuzlenie je však šťastné pre Petra: Zápotočný hynie pod kopytami koňa, Magdaléna sa zotaví zo svojich utrpení a Peter si ju odvedie do krajiny spoločného detstva.
Autorka v novele prezentuje ľudovosť v jazyku prostredníctvom umeleckých prostriedkov lyriky:metafory, personifikácie, prirovnania, epitet, ako aj opakovacích figúr. Vplyvom ľudovej slovesnosti využívarozprávkové prvky – magické číslo tri – tri hlavné postavy, tri gaštanové kone, tri úlohy pre Petra, tri stretnutia Petra a Magdalény, tri záchrany Magdalény. Do deja zasahujú aj zvieratá, prirovnáva Petra k Popolvárovi a jeho koňa k tátošovi. Z rozprávky vychádza aj šťastný koniec novely, čo nie je charakteristické pre naturistické diela.
Podľa Michala Chorvátha ruka v ruke ide autorkina štýlová a výrazová zručnosť. Podľa neho si Margita Figuli osvojila velebnú a pokojnú výraznosť najlepších partií Biblie, a tým opriadala celý príbeh ovzduším legendárnosti.
Mýtus o návrate „strateného raja“ detskej nevinnosti, odmenenej cnosti a utrpením skomplikovanej a preverenej lásky, do ktorého vyúsťuje tento príbeh, povyšuje dielo do nadčasovej roviny „osudu“. Naturisticky prehodnotené ľudové tradície, žánrový základ legendy a ideový rámec kresťanského svetonázoru tvoria najnápadnejšiu črtu lyrického pátosu. Táto poetika vytvára z diela zovretý, homogénny útvar, ktorý sa dočkal mnohých vydaní a prekladov a stal sa jedným z vrcholných diel slovenského naturizmu.
Povojnová literárna tvorba
Obdobie druhej svetovej vojny autorka vyplnila prácou na monumentálnom štvorzväzkovom románe Babylon, ktorý bol vydaný v Matici slovenskej v Martine v roku 1946.
Historický rámec diela tvoria posledné roky existencie Novobabylonskej ríše (Chaldejskej ríše) do roku 539 pred naším letopočtom. Jeho dej rozvíja tému etickej a sociálnej krízy, rozpad a zánik istého typu absolútnej moci. Vykresľuje niekoľko typov navzájom prelínajúcich konfliktov. Určujúci je konflikt dejinných síl, reprezentovaných na jednej strane Novobabylonskou ríšou, na druhej strane ríšou Perzskou.
Vďaka zrade babylonských kňazov padlo Mesto Miest (Babylon, Bábel) do rúk perzského kráľa Kýrosa. Vojna medzi Chaldejskou ríšou reprezentovanou kráľom Balsazarom a Perziou pod vedením kráľa Kýrosa tvorí v románe jednu z troch hlavných dejových línií. Ďalšími dvomi sú ľúbostný trojuholník generála Neuzardara, dievčaťa z ľudu Nanai a perzského kniežaťa Ustiga a boj o moc vo vnútri ríše medzi kráľovskou, vojenskou a kňazskou mocou.
Margita Figuli sa vyhýbala priamym analógiám doby, v ktorej román vznikol, ale vyniká v ňom akcent boja proti bezpráviu a nespravodlivosti vo všeobecnej rovine akoby nadčasovo platnou humanistickou identifikáciou mocenských mechanizmov a ich kríz.
Súvislosť románu Babylon s obdobím jeho vzniku treba hľadať v slovách autorky, ktorá na adresu diela hovorí: „Hodnoty sveta a medzi nimi aj ľudský život majú takú cenu, akú im ľudia sami svojím zmýšľaním a konaním prisúdia. Dejiny Babylonu hovoria o tom živou rečou.“
V roku 1947 za román Babylon získala Národnú cenu za umenie a vedu.
Názory a postoje v ťažkých rokoch totalitného obdobia
V roku 1954 sa významná predstaviteľka naturizovanej prózy stala členkou prvého výboru Literárneho fondu spolu so spisovateľmi Pavlom Horovom, Andrejom Mrázom a Ľudom Zúbkom.
K oravskej tematike sa vrátila v roku 1956 v autobiografickej spomienkovej a miestopisnej románovej kronike Mladosť. Zachytila v nej svoje detstvo v rokoch prvej svetovej vojny. V rozprávaní uplatnila detský aspekt, to znamená, pohľad dieťaťa na odkrývajúci sa svet rodiny, dediny, domova, jeho tradície a prítomnej reality. Podľa Zlatka Klátika v románe „opustila zložitú obraznosť a bohatú metaforickosť i symboliku svojho predchádzajúceho štýlu a vrátila sa k staršiemu spôsobu realistického rozprávania.“
Viac ako tento návrat k popisnému realizmu jej evokáciu oravského detstva v čase prvej svetovej vojny zrelativizovalo úsilie demonštrovať sociálne rozloženie dobovej dedinskej komunity, príčiny konfliktov a sociálnych tráum.
Motívy tichého hrdinstva žien a detí sú komponované v kontraste s motívmi hyenizmu, sebectva a úžerníctva niektorých postáv vojnových zbohatlíkov. Takéto protiklady sa nerozvíjajú konfliktovo v rámci jednotného sujetu, ale sú navzájom spojené jednotou miesta a kronikárskym princípom časovej následnosti. Kniha je určená pre mládež. V roku 1957 získala Margita Figuli Cenu Fraňa Kráľa za dielo Mladosť a Cenu Povereníctva školstva za najlepšiu knihu roka pre mládež.
Kronikársko-dokumentárny základ má aj ďalšia kniha s témou detstva Ariadnina niť, ktorá vyšla v roku 1964. Ústrednou postavou diela je jediný syn autorky Borislav. Margita Figuli v ňom spojila do synkretického celku beletristický, esejistický a publicistický prístup k problematike vzdelania a výchovy v historicky prelomovom období začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Dobovo príznačný konflikt medzi tvorbou „novej spoločnosti“ a tvorbou „nového človeka“ premietla do nenáročnej línie z prostredia najmenších školákov, ich učiteľov a rodičov. Problém „nového človeka“ sa jej javí ako problém „novej mravnosti“, pričom škola a učenie majú byť onou „Ariadninou niťou“, ktorá vedie deti labyrintom súčasného sveta. Autobiografické prvky, znalosť výchovnej problematiky daného obdobia, rozprávanie v prvej osobe a jeho funkčne zjednodušený štýl dodávajú knihe autentický nádych.
V roku 1969 jej pri životnom jubileu štát udelil titul zaslúžila umelkyňa.
Ku klasickému románovému žánru sa autorka vrátila v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia knihou Víchor v nás, ktorá vyšla v roku 1974. V románe sa prozaička venuje budovateľskej tematike a zobrazuje život ženského pracovného kolektívu v oravskom podniku. Snažila sa o formulovanie princípov socialistického kolektivizmu a socialistickej etiky.
V tom istom roku jej štát udelil titul národná umelkyňa.
K témam z ľudovej slovesnosti sa Figuli vrátila v roku 1980 v lyricko-epickej skladbe pre deti Balada o Jurovi Jánošíkovi . V duchu zachovanej tradície v nej zdôraznila najmä ideové pohnútky Jánošíkovho konania a činov. Ide o veršovanú baladu, v ktorej detskému čitateľovi prístupnou formou sprostredkovala folklórny obraz a ideovú explikáciu činov ľudového hrdinu.
Okrajové žánre a prekladateľstvo
Počas svojej tvorivej činnosti sa Margita Figuli epizodicky venovala aj niektorým okrajovým literárnym žánrom. Vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1942 vyšla jej rozhlasová hra Sen o živote – Život Shelleyho.
Venovala sa prekladateľskej činnosti, prioritne prekladala literatúru pre deti a mládež. V roku 1958 vo vydavateľstve Mladé letá jej ako prvý preklad z češtiny vyšiel výber z próz pre mládež od Karla Čapka Rozprávky.
V roku 1959 pre skladateľa Šimona Jurovského dopísala baletné libreto s historickým námetom z prostredia hradu Beckov Rytierska balada. Balet mal premiéru v nasledujúcom roku v SND v Bratislave a v Štátnom divadle v Košiciach.
Ako jej ďalší preklad pre deti a mládež z češtiny vyšli v roku 1960 rozprávky Jiřího Horáka Čarovná kapsa. V roku 1963 knižne vydala krátku, pätnásťstranovú didaktickú poviedku pre deti Môj prvý list.
Zlata Dančová hodnotí autorkinu prozaickú tvorbu: „Margita Figuli sa javí ako rozprávačka vzácnej hodnoty básnickej a poznatkovej. Po tejto stránke je jedným z najsilnejších talentov, ktoré sa u nás po vojne, objavili, talent opravdu vyvolený, a nie povolaný. Jej slovo dakedy užité vhodne a na svojom mieste nadobúda sugestívnosti muzikálnej. Intuícia, tá všadeprítomná znalosť ľudského srdca a ľudského ducha prepožičiava jej tušenie vecí veľkých a ďalekých a pojí sa u nej vhodne s realistickou obrazivosťou, takže možno tu už dnes a bez zneužitia hovoriť o umení. Figuliová má kúzla tých čarodejníc, ktorým utrpenie, vzlyky a bolesti vyvierajú z úst, premenené na hudbu. Akási to šťastná premena odrobiniek na ruže. Ruže Margity Figuliovej sú rastlinky mladé a krehučké. Vyrastajú nie z vplyvov, alebo z deformujúceho okolia, ale z vlastných možností, ktoré sú u Figuliovej veľké. “
Margita Figuli zomrela 27. marca 1995 v Bratislave ako osemdesiatpäťročná. Pochovaná je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.
„Z tuhej roboty a tuhého rozmýšľania, ale aj z túžby po kráse a pravde sa zrodila moja literárna tvorba,“ priblížila Margita Figuli svoje spisovateľské pohnútky.