Utrpenie mladého poeta nemusí byť skutočným utrpením
Po prvýkrát, keď sa mi táto publikácia dostala do rúk, som bola ešte v adolescentnom veku. Po takmer dvadsiatich rokoch som ju poctivo prečítala znovu. Musím konštatovať, že keď som sa do knižky Jožka Urbana „zahryzla“ po druhýkrát, aj v zrelom veku mi mala čo ponúknuť. Kým po prvýkrát som dychtivo hltala každé slovo, pretože som túžila po tom, aby niekto láskavo viedol moje poetické kroky, o dve desaťročia neskôr som rada, že poznám diela známych osobností, o ktorých sa autor zmieňuje. Úsmev na tvári mi vyčarí fakt, že dnes sa dokážem vyhnúť genitívnym metaforám a hádam i samotnému gýču.
Nikomu neunikne pútavý titul knihy, ten sa totiž nápadne ponáša na názov známeho románu. A to samozrejme nie je náhoda. Veď podobne ako mladého Werthera mučil spaľujúci cit lásky, tak mladých začínajúcich poetov „trápi“ nedokonalosť ich výtvorov. To dokumentuje snáď najcharakteristickejší citát, ktorý mi utkvel v pamäti:
„Napíšte zopár básní či textov pre miestnu hudobnú skupinu, ukážte ich svojim kamarátom a kamarátkam, a tí sú nadšení. Takto povzbudení pošlete svoje výtvory do literárneho časopisu či rovno do vydavateľstva, no a… odpoveď vás poriadne schladí“ (Zadná strana obálky).
Na obálke knizôčky sa nachádza bájny pegas s prištipcovanými krídlami. Akoby sme videli sebavedomého mladého poeta, ktorý od šťastia z vlastnej tvorby lieta, ale realita (teda kritika, čitatelia i samotný život) ho rýchlo schladí a zviaže mu jeho pomyselné krídla.
Kniha Utrpenie mladého poeta nie je žiaden moderný román, ale ide o esejistické dielo z cyklu populárnych „kapitoliek o básničkách“. Spisovateľ v nich predostiera svoje rady, postrehy zo života literátov a celkovo zasväcuje do tajov básnického remesla.
Veľmi sympaticky však pôsobí fakt, že autor sa s čitateľom delí o svoje zážitky, o ktorých dokáže rozprávať naozaj brilantne a s obdivuhodným, nákazlivým humorom i nadhľadom.
Jožko Urban vo svojich esejach spomína výroky Thomasa Stearnsa Eliota, Alaina Delona, Williama Shakespeara, Johanna Wolfganga Goetheho a veľmi trefne ich komponuje do svojich kapitoliek. Nezabudne pripomenúť, že vyrastal na beatnikoch a na zakázanom spisovateľovi, Charlesovi Bukowskom.
Čo majú spoločné matematik a básnik?
Skúsený básnik sa snaží predovšetkým mladého čitateľa obohatiť o vedomosti z pomerne neobľúbenej i trochu nezáživnej verzológie. Jedinečné a skvostné je, že základné termíny ako verš, strofa, rým, rytmus, metafora autor učebnicovo nedefinuje. Veď v úvode spomína knihu s názvom Od násobilky po integrál z pera švajčiarskeho matematika Egmonta Colerusa. A čo majú spoločné poézia a spomínaný pán Colerus? Je to jednoduché, pretože ani Jozef Urban, ani Egmont Colerus nenapísali učebnicu. Obaja dokázali vdýchnuť objektu svojho záujmu istý ľudský rozmer a práve vďaka tomu, prečíta čitateľ poetovu knihu doslova jedným dychom.
Veď v úvode sám autor píše, že jeho cieľom nebolo napísať učebnicu, ale na oplátku očakáva od čitateľa záujem i trochu talentu. No zároveň dodáva, že „ak ten talent hoci aj celkom chýba, svet sa nezrúti. Len treba ďalej hľadať a robiť trebárs aj čosi celkom iné“ (Urban, 2002, s. 5).
Jednoducho skúsený básnik sa stáva akýmsi ohľaduplným učiteľom, ktorý veľmi dobre rozumie duši mladého básnika, a usiluje sa usmerňovať jeho kroky. Varuje pred používaním primitívnych gramatických rýmov, neprirodzených, nadmerných inverzií, a pod.
Zároveň však čitateľovi odhaľuje čaro redakcií i vydavateľstiev. Nenapodobiteľnou súčasťou jeho rozprávania sú početné anekdoty o bohémskom živote básnikov, ale aj ironické poznámky na adresu básnikov typu poeta doctus – po slovensky veršotepec.
Kniha napriek svojej útlosti pozostáva zo štyridsiatich kapitol. Mnohé z nich majú veľmi inšpiratívne názvy, napr.: „Radšej sa dobre obesiť ako zle oženiť“, „Aj vy ste papali palacinky?“, „Zabite toho psa, je to kritik!“, „>>Ja ne čitateľ, ja pisateľ!<<“
Túžbou Jozefa Urbana bolo nielen podnietiť nádejného básnika k prvým veršom, ale previesť ho tŕnistou cestou rozvoja jeho poetickej duše a inšpirovať k samotnej básnickej zbierke.
Okrem básnického kumštu vtipne vysvetľuje mladým poetom v kapitole „>>Ja ne čitateľ, ja pisateľ! <<“, prečo je dôležité čítať, čítať a ešte raz čítať hodnotné diela a samozrejme básne.
V kapitole „Hemoroidy pána Bukowského“ básnik duchaplne zdôvodňuje, prečo by nikto nemal položiť nepríjemnú otázku v zmysle, o čom píšeš básne?
„Kedykoľvek sa ma niekto opýtal, o čom píšem, vždy som si uvedomil, že mám pred sebou literárneho trubiroha. V dobrej nálade sa dá odpovedať >>O všetkom…<<, v horšej >>O ničom!<< Tak či onak, budete mať pravdu“ (Urban, 2002, s. 22 – 23) .
Na záver, po štyridsiatej kapitole, spisovateľ spísal zoznam samotných kníh z teórie literatúry i z teórie slovenského či českého verša.
Nuž, ale kto môže inšpirovať lepšie ako niekto, kto sám prežíval „utrpenie mladého poeta“… Tak sa začítajte do knižky búrliváka Jožka Urbana a určite neoľutujete!
Zdroj: URBAN, Jozef, 2002. Utrpenie mladého poeta. Bratislava : Slovenský spisovateľ. 152 s. ISBN 80-220-1121-5.